Evanjelický a.v. cirkevný zbor v Necpaloch
O zbore
Fotogaléria
Iné
História
- Z histórie zboru
- Z histórie evanjelického kostola
- Zoznam farárov Ev. a. v. cirkevného zboru v Necpaloch
- Zoznam zborových dozorcov od r. 1825
- Evanjelická seniorálna škola v Necpaloch a cirkevné školstvo
Z HISTÓRIE ZBORU
Je to už 400 rokov, čo naši predkovia prijali evanjelium a v našej obci vznikla evanjelická cirkev a. v. Koncom 16. stor. sa učenie Dr. Martina Luthera ujalo aj v Turci. V Necpaloch sa tak stalo okolo roku 1592, ked sa celá obec stala evanjelickou. Za túto pomerne dlhú dobu prešla naša cirkev zložitými obdobiami svojho vývoja.
Ústrednou myšlienkou jej učenia zostáva jedna z dávno objavených a znovu potvrdených právd, že jedine evanjelium je základom pravej, skutočnej cirkvi. Vznik evanjelického zboru v Necpaloch má svoje hlboké opodstatnenie. V minulosti boli Necpaly dedinou, resp. miestom, kde sa spolu vzácne snúbilo slovo Božie, veda i hospodársky pokrok.
Počiatky tejto malebnej obce možno hľadať už v 13. storocí. Známe šľachtické rody Necpalskovcov, no najmä Juštovcov stali sa často podporovateľmi a hlásateľmi slova Božieho i Jeho horlivými zástancami. Zanechali nezmazateľné stopy v jej stavebnej kráse, ktorú reprezentujú predovšetkým obidva Božie chrámy: katolícky (z 13. storočia) a evanjelický (z prvej polovice 19. storočia). Sú tu aj štyri prekrásne kaštiele (renesančný a barokové) i dalšie pamätihodnosti (napr. manufaktúra z 18. storocia na výrobu papiera, dnes už v ruinách, pivovar z konca 19. storočia).
K rozšíreniu reformácie v Necpaloch významne prispela rodina Juštovcov, ktorá sa sem dostala po husitských vojnách r. 1479. Nemožno obísť jej významný podiel na skrášlení nášho chrámu historicky i nábožne hodnotným oltárnym obrazom z kaplnky Oravského zámku.
Nastali však aj ťažké časy pre náš evanjelický zbor. Obdobie protireformácie, prevaha katolíckej cirkvi podporovanej vládnou politikou habsburskej monarchie, sa nepriaznivo dotkla i nášho zboru. Doplatili na to aj niektorí kňazi pôsobiaci v Necpaloch (Jakub Mokoš-Mokossini), ktorí museli opustiť faru a odovzdať ju katolíkom. Pre prežitie necpalskej evanjelickej cirkvi sa tu ukázalo výhodou, že bola artikulárnou. (Artikula = zákonný článok prijatý na sneme v Šoprone r. 1681, ktorý stanovil, že v každej stolici si mohli evanjelici postaviť dva chrámy). Do necpalského artikulárneho chrámu Božieho prúdili zástupy veriacich z polovice Turca od hraníc Oravy a Liptova (dolný Turiec). Druhý artikulárny chrám bol v Ivančinej (pre horný Turiec). Náš zbor mal vtedy dvoch kňazov a viacerých učiteľov.
Lepšie časy čakali našu evanjelickú cirkev až po vydaní tolerančného patentu r. 1781 panovníkom Jozefom II. Znovu mohla slobodne a bez strachu rozvíjať svoj cirkevný život každá obec. Všade tam, kde sa našlo 100 evanjelických rodín, mohli si postaviťt chrám a povolať kňaza a učiteľa. Kostoly v tom čase rástli ako huby po daždi, takže v rokoch 1783—85 boli zriadené skoro všetky zbory nášho seniorátu a doba artikulárnej cirkvi necpalskej bola uzavretá.Na vršku kostol
Na vŕšku kostol stavaný zo skaly
ukrýva sám, čo roky doň vpísali.
Z nesmiernej túžby a lásky bol stavaný,
z mozoľov a potu, slzami skrápaný.
Mnohí i vlastné tu životy zložili,
keď klady drevené telá privalili.
Prosby a modlitby stúpali do neba,
o pomoc volali jak o skyvu chleba.
V neľahkých podmienkach sťažený prístup bol,
nejeden na chrbte kamene vyniesol.
Dielo sa skončilo. Ľudským rukám vďaka!
No chrám ten častokrát hostí darmo čaká!
Srdcia našich predkov horeli dobrotou,
prečo dnes tie chrámy zívajú prázdnotou?
Tam, kde sa oni tak oddane modlili,
odtiaľ sme nevďačne mnohí odbočili.
Kedysi vo švíkoch múry im praskali,
dnes? — Prázdne lavice, iba zopár tvári.
Keby tie múry tak vedeli rozprávať,
určite by chceli mnoho vypovedať.
Kde sú dnes tie matky, čo tam viedli dcéry,
dcéry tie, čo modliť aj samé sa chceli?
Kde zbožní otcovia pri ženách sediaci,
a kde ich synovia chodia dnes po práci?
Zakrývajú tváre, odvracajú oči,
mysliac si, že svet sa okolo nich točí.
Zapchávajú uši, zatvárajú brány,
pred nikým a ničím nemajú zábrany.
Na vŕšku kostolík siaha až do neba,
pripomína všetkým, čo je ich potreba.
Zvony až do diaľav hlaholia, volajú,
slávne časy zašlé v návrat vyzývajú.
Nech znovu vo švíkoch praskajú kostoly,
nech v nich láskou horia deti aj dospelí.
Ved čo v tomto svete krajšieho môže byť
ako smiet žiť s Pánom a Jeho velebiť?
(B. Bartošová)
HORE ->>>
Z HISTÓRIE EVANJELICKÝCH KOSTOLOV
Terajší evanjelický kostol v Necpaloch bol postavený r. 1843 stavitelom Teofilom Krausom. Patrí medzi väcšie a priestrannejšie chrámy na Slovensku. Jeho ozdobou je thurzovský oltár z r. 1611. Do Necpál sa dostal r. 1752 zásluhou Anny Raymanusovej, manželky Jána Justha. Bol prevezený z kaplnky Oravského zámku. Je to pozoruhodný renesančný oltár, vytvorený v roku 1611 pre palatína Juraja Turzu, umiestnený pôvodne v jeho kaplnke na Oravskom hrade. Po jeho smrti, obsadení a barokizovaní hradu oltár odniesli najprv do Turčianskej Štiavnicky a neskôr do artikulárneho kostola v Necpaloch. Oltár s nadstavcom a obrazom Vzkriesenia, predelou a postrannými pevnými krídlami s obrazmi zo Starej zmluvy vlavo a z Novej zmluvy vpravo v drevenej konštrukcii je rámcom pre oltárny obraz, ktorý je výtvarným pretlmočením reformačného učenia. Nie je to však jediný ev. kostol, ktorý v Necpaloch jestvoval.
Jeho predchodcom bol artikulárny chrám pre celý dolný Turiec. Postavili ho zo smrekového dreva. Stalo sa tak r. 1689. Mal dva chóry a pod oltárom kryptu, do ktorej pochovávali hlavne jeho kňazov. Nachádzal sa v neďalekom parku blízko miesta postavenia súčasného kostola. Ked splnil svoju úlohu (po tolerančnom patente), vybudovali si necpalskí cirkevníci r. 1835—43 nový murovaný chrám. Kostol síce v tom čase už slúžil veriacim, ale bol bez veže. Tá bola postavená až r. 1863 tesárskym majstrom Danielom Čatlošom a murármi z Liptova. Veža má výšku 50 m.
Vybavenie kostola je dielom predchádzajúcich pokolení aj výdatnej financnej pomoci rodákov žijúcich v Amerike. O jeho postavenie sa zaslúžil predovšetkým Jozef Justh, dozorca ev. cirkevného zboru necpalského i seniorálny dozorca, poslanec uhorského snemu v rokoch 1839—1845. Z novšej histórie kostola si zasluhuje zmienku 100. výročie jeho posvätenia 24. októbra 1943. Zúčastnili sa ho dvaja dp. biskupi, desať kňazov, seniorálny a viac zborových dozorcov a veľké množstvo nábožného ľudu z celého Turca.
Ev. chrám stojí v Necpaloch dodnes. Za 150 rokov svojho trvania slúžil otcom, matkám i dietkam našim za miesto pre bohoslužby. Predkovia ho postavili, potomkovia udržali a je na nás, aby sme ho milovali a odovzdali ďalším pokoleniam v dobrom stave, tiež ho hojne navštevovali, slovom Božím sa v ňom vzdelávali podľa nápisu nad jeho hlavným vchodom: Ad glóriám Dei! Ku sláve Božej !
HORE ->>>
ZOZNAM FARÁROV EV. A. V. CIRKEVNÉHO ZBORU V NECPALOCH
1. Gašpar — ešte pred r. 1593
2. Joachim Fábri od 1600, povolaný z Ružomberka
3. Matej Fabricius 1603, povolaný z Ružomberka
4. Adam Corodinus 1617, povolaný z Oravského zámku, dvorný kazateľ palatína Juraja Thurzu
5. Matej Viktorius 1618, pochádzal z Tekova
6. Júr Clementius 1629, povolaný zo súľovskej cirkvi, neskorší senior
7. Ján Thelkonius 1660, z Vrútok
8. Andrej Szentkereszty 1670, učbár jelšavského gymnázia
9. Štefan Dianovský, umrel 1685 ako kňnaz necpalský
10. Ján Mittuch 1685
11. Ján Bonis 1700
12. Ján Buris 1705—1706, z Varína
13. Jakub Mokoš-Mokossini 1706—1714, prenasledovaný v období protireformácie
14. Júr Antoni 1714—1715, dvorný kaplán grófa Petra Révaya z Trebostova
15. Andrej Zdánsky 1716—1723, pred pôsobením v Necpaloch bol vo vyhnanstve
16. Matej Augustmi 1721—1731, študoval vo Wittenbergu
17. Ján Schmid 1718—1721, po návrate z Wittenbergu vychovávateľ v Diviakoch, po vysvätení povolaný do Necpál
18. Ján Thurzo 1728—1756, z Radvane
19. Michal Pohl 1731—1734, absolvent evanjelickej seniorálnej školy v Necpaloch
20. Pavel Kuzman 1740—1745
21. Pavel Doležal 1746—1762, gramatik, literát a vynálezca
22. Pavel Micovský 1756—1759, nástupca Jána Thurzu
23. Adam Lacný 1759—1797, rodák z Folkušovej, senior znovuzriadeného seniorátu r. 1787
24. Pavel Adamiš 1762—1768, zo Senice
25. Pavel Fábry 1769—1775, z Banskej Bystrice, zomrel v Necpaloch
26. Michal Zolnensis 1797—1822, povolaný z Turian
27. Jozef A. Labáth 1822, z Turieho poľa, pochovaný bol v krypte starého artikulárneho chrámu
28. Ján Danovský, po Jozefovi Labáthovi
29. Samuel Lani 1841—1879, zo Súľova, národovec z revolučných rokov 1848—49, zomrel v Necpaloch
30. Andrej Porelecký 1878—1909, narodený v Mošovciach, v senioráte zastupoval všetky úrady až po seniorský
31. František Hollý 1908—1951, vo funkcii kňaza pôsobil v Necpaloch najdlhšie, senior
32. Július Horňan, od októbra 1949 pôsobí ako kaplán a od roku 1952—1991 ako zborový farár
33. Jozef Havrila, v r. 1991 ako zvolený farár, od r. 1999 ako konsenior a od r. 2001 ako senior Turč. seniorátu
HORE ->>>
Zoznam zborových dozorcov
V našom cirkevnom zbore podľa zachovaných dokumentov sme od r. 1825 mali doteraz 12 zborových dozorcov
Jozef Justh do r. 1825
Gabriel Justh 1825-1830
Jozef Justh 1830-1880
Šimon Bulovský 1880-1907
Žigmund Melfelber 1907-1917
Dr. Ján Izák 1919-1922
Ján Zurian od r. 1922- (v r. 1933 už bol zb. dozorcom J. Bukovský)
Jozef Bukovský -1952
Samuel Genda 1952-1964
Ján Paulíny 1964-1970
Jozef Bliska 1970-1994
Miloš Pakán 1994-2005
Jozef Lučanský 2005-
HORE ->>>
Evanjelická seniorálna škola v Necpaloch a cirkevné školstvo
Táto škola vznikla v Necpaloch koncom 16. st. Vtedy už našli myšlienky reformácie odozvu aj v Turci. Šírili ich hlavne budúci kňazi, študenti univerzity vo Wittenbergu. Reformácia priniesla i veľké zveľadenie cirkevného školstva novými vyučovacími metódami. Správcami týchto škôl sa stávali na ten čas dobre vzdelaní muži, neskôr kňazi. Popri výučbe náboženstva a latinčiny viedli svojich zverencov aj k reči slovenskej (biblickej). Cirkevné školy pomáhali vzdelávať deti. Učili ich písať, čítať i rátať. Len v Turci ich vzniklo 17. V Necpaloch však vznikla koncom 16. st. latinská ov. seniorálna škola, ktorá bola prakticky vyššou strednou školou, vtedajším gymnáziom. Pestovala sa v nej popri náboženstve latinčina, no aj gramatika, prozódia, rétorika a dialektika. Vyučovala sa v nej i aritmetika (žiadal si ju rozvoj obchodu), hrávali sa žiacke divadelné hry (v materinskom jazyku). Vtedy to bola poslovenčená ceština. Neskôr v 17. st. sa hrali latinské školské hry. Dokonca jedna sa pripisuje patrónovi tejto školy Ladislavovi Justhovt. Mnohí významní muži rechtori, rodáci i slávni žiaci pôsobili na tejto slávnej škole. Pripomenieme si aspoň niektorých.
rechtori:
Matej Fabricius r. 1603 Matej Šuhajda r. 1648 (rodák)
Jonáš Sartorius r. 1618 (vzdelanec, ovládal vedu, reči a muziku)
Ján Lucae (profesor orientálnych recí, histórie a filozofie)
Juraj Ambrozius r. 1721 (duchovný pevec, cirkevný polemik)
Jonáš Nigrini r. 1726 (básnik, prekladateľ, hvezdár a astrológ)
Samuel Ivanka z Dražkoviec (gazda a spisovatel)
Andrej Hulej zo Žabokriek (gramatik)
Pavol Doležal (autor latinských jazykových učebníc, podporoval i materinský jazyk — slovenčinu).
žiaci:
Daniel Jesenský z Jasena (neskorší básnik)
Martin Lauček, martinský rodák (neskorší spisovatel)
Augustín Doležal — aj rechtor r. 1762, (neskorší spisovateľ, býval u strýka Pavla Doležala)
Matej Durius (neskorší prvý rechtor martinskej školy)
Juraj Kuorka (neskorší historik, otec botaničky Olgy Textorisovej z Blatnice)
Jozef Horváth (neskorší martinský kňaz)
Škola v Necpaloch vydržala v Turci najdlhšie. Najprv ju renegátske turčianske zemianstvo premenovalo na Nationale institutum hungaricum s cielom maďarizovat. Tento pokus však v Necpaloch stroskotal. R. 1834 ju premiestnili do Martina, kde sa volala Seniorale institutum hungaricurn. Aj tam sa malo vyučovat po maďdarsky. Maďarizovať ju sa však nepodarilo ani v Martine. Popri seniorálnej škole sa o výchovu najmladšej generácie starali učitelia na cirkevných školách, ktoré boli nielen v matkocirkvi, ale aj na každej fílii. V tom čase boli tieto naše školy štepnicami cirkvi a chrámami maličkých. Bolo to tak preto, lebo správcovia škôl a učitelia boli muži vyššie vzdelaní, ktorí sa neskôr stali diakonmi-kaplánmi a nakoniec aj kňazmi. Podľa tohto dobrého zvyku i školy boli dobre zaopatrené, i kňazi lepšie pripravení.
Za posledných 50 rokov došlo aj v školstve k mnohým zmenám, čo poznačilo výchovu i celkový vývin 2—3 generácií. R. 1940—50 podľa dostupných písomných záznamov sledujeme na každej dedine prítomnosť evanjelických učitelov-rechtorov, ktorí s veľkou láskou a horlivosťou vyučujú náboženstvo. Ako predsedovia združení ev. mládeže, dorastov a nedeľných škôl vyučujú, organizujú stretnutia, vystúpenia, nacvičujú spevokoly a divadlá, pracujú v kultúrnych a iných miestnych spolkoch, no vždy ako pravá ruka farára.
V 40. rokoch dochádza k reorganizácii škôl. Vo Folkušovej sa štátna škola r. 1941 premenila na ev. cirkevnú, v Žabokrekoch jednotriedna obecná Škola v tom istom roku sa tiež reorganizovala na ev. cirkevnú a v Ďanovej evanjelická cirkevná škola stala sa zase v r. 1942 školou obecnou. V tom čase školy v Necpaloch a v Belej zostali tak, ako boli. R. 1950 zaniká cirkevné školstvo. Učitelia majú zakázané vyučovat náboženstvo. Vnútromisijná práca medzi mládežou veľmi upadla z viacerých dôvodov, hlavne však nebolo spolupracovníkov. Učitelia, ktorí túto prácu konali a veľmi cirkvi pomáhali, mali náboženskú výchovu mládeže zakázanú. Vrchnosľ zakázala aj schôdzky evanjelickej mládeže v školských miestnostiach a napokon aj samotná mládež začala si obľubovat iné spolky.
HORE ->>>
